Milí priatelia, drahí spoluobčania. Dnešný príspevok bude trochu iný ako predchádzajúce, začnem výpoveďou mojej osobnej skúsenosti.

Začnem osudom celej jednej generácie mladých ľudí, s ktorými som prežil najkrajšie obdobie života. Nie sú to príbehy, ktoré vidíte na titulkách novín a televízie. Sú to však nevyrieknuté príbehy o živote mojej generácie. Predrevolučná generácia, dievčatá a chlapci narodení 1980+, ktorí tu vyrástli, ale neskôr museli odísť, pretože tu nenašli žiadne vhodné podmienky pre život.

Touto generáciou tento smutný scenár nekončí, ba práve naopak. Ak si zoberieme demografický rozbor, zistíme, že úbytok obyvateľstva prebieha neustále. Štatisticky síce hovoria o 12 tisícovej "metropole", ale znalec domácich pomerov veľmi dobre vie, aká je realita a aké množstvo ľudí v mladom a strednom veku pracuje, študuje v Bratislave či zahraničí alebo sa odsťahovala po okolitých dedín, kde bytovky rastú ako huby po daždi.

A najviac si to uvedomujeme my, ktorí sa pravidelne vraciame domov na víkend a každý piatok dumáme, s kým ísť večer na pivo, pretože akosi niet komu zavolať. Partia priateľov, spolužiakov, susedov, s ktorými sme vyrastali, už v rodnom meste nebýva, väčšina zmizla niekde v zahraničí. Zostali po nich len spomienky, prázdne ulice a rodičia, tajne dúfajúci v ich návrat.

Prípadným neprajníkom odkazujem - som na tom rovnako. Aj ja musím dochádzať za prácou do hlavného mesta, ale namiesto iných som sa nedal odradiť. Možno preto, že už od mojich 16 rokov pôsobím ako dobrovoľník, takže som s našim mesto stále zžitý. Za ten čas som zorganizoval veľké množstvo podujatí, chcel som meniť veci a posunúť dopredu svoje okolie, veď aj preto som sa stal poslancom.

Projekty, ktoré som zrealizoval alebo navrhoval, či už ako dobrovoľník a neskôr ako poslanec, narážali na nezáujem vedenia mesta, pre ktoré sú aktívni ľudia dobrí iba dovtedy, kým nezačnú poukazovať na veci, ktoré v meste nefungujú a robia sa zle (odmeny, dane, rozpočet). Potom sa z nich stávajú otravní "krikľúni", ktorí sa chcú iba zviditeľňovať. Zvláštne je, že toto kritizovanie prichádza od ľudí, ktorých jediná aktivita pre verejné blaho bolo predvolebné fotenie.

Ja som však vždy obdivoval ľudí, ktorí vedeli bojovať za svoje názory a veci, ktoré mali zmysel. S touto víziou som vstupoval aj do komunálnej politiky a rozhodne ju nebudem meniť ani teraz na základe prázdnych rečí. Hovoriť pravdu je v dnešnej dobe považované za revolučný čin. Ja na rozdiel od niektorých kandidátov či kolegov nemám čo stratiť a vždy ju poviem.

Momentálne stojím na rázcestí, pretože som si uvedomil, že dobrovoľníctvo a práca poslanca má svoje hranice. Tou hranicou je právomoc rozhodovať o tom, ako sa bude naše malé mestečko uberať v nasledujúcich rokoch, či si vyberie cestu prosperity alebo cestu úpadku. Táto právomoc náleží primátorovi. Stál som pred rozhodnutím, či sa budem ďalej snažiť a pozerať sa ako mesto naďalej spí a vyľudňuje sa alebo sa pokúsim zobrať zodpovednosť na svoje ramená.

Rozhodnutie však nie je na mne, je na nás všetkých. Buď necháme riadenie Zlatých Moraviec ľudom, ktorí sa 15 rokov obšmietajú okolo radnice, z pozadia ovplyvňujú tunajšiu politickú scénu a sú plne zodpovední nielen za úpadok mesta, ale aj za  stratu dôvery občanov k akémukoľvek človeku, ktorí chce niečo robiť alebo dáme priestor mladým ľudom s novou energiou, odhodlaním, zápalom pre vec a hlavne s vôľou uskutočniť nevyhnutne zmeny pre Lepší život v Zlatých Moravciach.

Ja som svoje rozhodnutie urobil, 9. apríla budem v komunálnych voľbách kandidovať na primátora nášho mesta. Ako občiansky kandidát bez straníckej podpory, ktoré fungujú ako eseročky oligarchov s cieľom dosiahnuť zisk na úkor daňových poplatníkov.

Rozhodnutie nemôžem urobiť za Vás, výber je vo Vašich rukách, v rukách Zlatomoravčanov.

Teším sa na stretnutia

 

Podpis

JUDr. Michal Cimmerman
ZA LEPŠIE ZLATÉ MORAVCE

MENU
FINANCOVANIE KAMPANE